Antény pre rádiostanice
Vysielačka, formálnejšie známa ako prenosný vysielač alebo ručné rádio, je prenosný, obojsmerný rádiový vysielač. Jeho vývoj počas druhej svetovej vojny bol rôzne pripisovaný Donaldovi Hingsovi, rádiovému inžinierovi Alfredovi J. Grossovi a Henrykovi Magnuskimu a inžinierskym tímom v Motorole. Najprv sa používali pre pechotu, podobné konštrukcie boli vytvorené pre poľné delostrelectvo a tankové jednotky. Po vojne sa vysielačky rozšírili do oblasti verejnej bezpečnosti a nakoniec aj do komerčných a stavebných prác.
Typické vysielačky pripomínajú telefónne slúchadlo, s reproduktorom zabudovaným na jednom konci a mikrofónom na druhom (v niektorých zariadeniach sa reproduktor používa aj ako mikrofón) a anténou namontovanou na vrchu zariadenia. Na rozhovor sa držia pri tvári. Vysielačka je poloduplexné komunikačné zariadenie. Viacero vysielačiek používa jeden rádiový kanál a naraz môže vysielať len jedno rádio na kanáli, hoci akékoľvek číslo môže počúvať. Transceiver je zvyčajne v režime prijímania; keď chce používateľ hovoriť, musí stlačiť tlačidlo "push-to-talk" (PTT), ktoré vypne prijímač a zapne vysielač. Niektoré zariadenia majú ďalšie funkcie, ako je odosielanie hovorov, príjem hovorov s vibračným alarmom, zamykanie klávesnice a stopky. Menšie vysielačky sú tiež veľmi obľúbené medzi malými deťmi. V súlade s rozhlasovými predpismi ITU, článok 1.73, je vysielačka klasifikovaná ako rozhlasová stanica/pozemná mobilná stanica.
